Produkty

Príčiny agresivity u papagájov

Chovatelia papagájov (najmä tých väčších a veľakrát ručne dokŕmených) sa často pýtajú, z akého dôvodu ich operený miláčik ďobe a útočí. Zakúšať agresivitu tvora, ktorému sa snažíme dávať svoju lásku a starostlivosť, môže pre nás byť mnohokrát frustrujúce, najmä ak papagáj útočí "bezdôvodne". Skúsená americká etnologička a odborníčka na výcvik vtákov Barbara Heidenreichová však tvrdí, že bezdôvodná nie je žiadna agresia; ide len o to, rozoznať jej pravé príčiny. Nasledujúci článok prináša súhrn najčastejších príčin agresívneho správania papagájov tak, ako ich popisuje práve Heidenreichová vo svojej knihe The Parrot Problem Solver.

Agresivita spôsobená strachom

Prirodzeným inštinktom papagája je uletieť od toho, čo mu pôsobí strach. Papagáj chovaný v zajatí však takúto možnosť nemá; bránia mu priestorové obmedzenia alebo napr. pristrihnuté krídla. Často si chovateľ prinesie domov čerstvo zakúpeného papagája a celý nedočkavý kontaktu s ním mu začne strkať ruku do klietky, aby ho pohladkal popr. prinútil nastúpiť na ruku. Vystrašenému papagájovi zostáva len jediná obrana, a tou je útok. Ak vidí, že agresia mala želaný efekt (ďobnutý "nepriateľ" sa stiahol), môže to v ňom agresívne správanie posilniť, pretože vedie k odstráneniu zdroja strachu. Ďobanie sa potom stáva navyknutou obrannou reakciou.

Agresivita spôsobená telesným nepohodlím

Človek, ktorý je unavený, chorý alebo zranený sa ľahko stáva podráždeným – a u papagájov tomu nie je inak. Akékoľvek zviera, ktoré nejako fyzicky trpí, dokáže byť extrémne agresívne. Ak teda papagáj nie je fyzicky v poriadku, nemá zmysel snažiť sa o nejakú užšiu interakciu s ním - výsledkom bude iba útok (navyše je v tomto prípade dôležité kontaktovať veterinára). To isté však platí aj pre papagája, ktorý je zdravý, ale nedostáva sa mu potrebného pokoja - je držaný v hlučnom prostredí, nemá dostatok spánku alebo mu skrátka rušíme jeho obedňajšiu siestu. Nie vždy má operenec na naše dôvernosti náladu. Rešpektujme to, ak si nechceme z takejto nechcenej interakcie odniesť ďobanec.

Presmerovaná agresivita

Múdre príslovie vraví, že najciteľnejšie vždy zraňujeme tých, ktorých najviac milujeme. U papagájov sa často stretneme s agresivitou voči milovanému človeku, ktorý však prvotný podnet k útoku nedal. Uveďme klasický príklad: žena sedí na pohovke a hrá sa s papagájom. Domov príde manžel, skloní sa a chce ženu pobozkať. Žiarlivý papagáj, ktorý je na ňu silne fixovaný, jej vzápätí uštedrí ďobanec do ruky. Prečo nezaútočil na muža, keď práve ten predstavuje jeho soka? V návale žiarlivosti papagáj proste presmeroval svoju agresivitu na objekt, ktorý mu bol najbližšie, a tou bola milovaná osoba. Toto spôsobenie bolesti ľudskému partnerovi pravdepodobne nebolo zámerne pomstou; papagáj v afekte konal skratovo.

(Pozn.: Z vlastnej skúsenosti však môžem doložiť prípady, keď náš papagáj svoju agresivitu presmeroval cielene. Napríklad zo závisti voči druhému papagájovi, ktorý napr. dostal lepšiu maškrtu, zaútočí na nás – ľudských partnerov, pretože sme ľahšie "dostupní". Najťažšie je, že medzi prvotným impulzom a prejavom presmerovanej agresivity môže uplynúť nejaká doba, takže často nevieme, za čo sme si vlastne ďobanec vyslúžili).

Teritoriálna agresivita

Teritoriálne správanie je u papagájov vrodené. Môže sa prejaviť už v ranom veku vplyvom hormonálnych procesov posilnených nejakým vonkajším impulzom, napríklad prítomnosťou miesta pripomínajúceho hniezdnu dutinu (naše papagáje napríklad s obľubou zaliezajú do rôznych tmavých kútov a hlavne samček tam s obľubou predvádza nahnevaného "strážca hniezda"). Za svoje teritórium môže papagáj považovať bidielko, klietku alebo dokonca celú miestnosť či byt. Ak má pocit, že je jeho teritórium narušované, útočí. Čím neobmedzenejší pobyt po dome papagájovi umožníme, tým väčšie teritoriálne nároky si bude klásť.

Vlastnícka agresivita

Vedľa pudu teritoriálneho a rozmnožovacieho vtáky majú silne vyvinutý pud sebazáchovy. V prírode ich prežitie často závisí na tom, koľko si toho "pre seba ukradnú" (spomínate si na chamtivé ráčiky v animovanom filme Hľadá sa Nemo?). Predmetom papagájových majetníckych sklonov môže byť čokoľvek - miska s jedlom, vtáčí partner, predmet ležiaci na stole atď. Ak papagáj dospeje k názoru, že je niečo "jeho", nemá zmysel snažiť sa to od neho násilne získať - výsledkom bude iba agresivita.

(Pozn.: U nášho samčeka papagája konžského sa vlastnícka agresivita často mieša s teritoriálnym chovaním. Papagáj považuje za svoje teritórium okrem iného aj konferenčný stolík v obývacej izbe a za "svoj" majetok všetky predmety, ktoré sa na ňom práve nachádzajú. Nič netušiaca návšteva , ktorá sa chce napiť kávy zo šálky, sa určite stretne s papagájovým útokom. Vo chvíli, keď hrnček uchopila do ruky, totiž nášmu operencovi narušila teritórium a zároveň vztiahla ruku na jeho vlastníctvo, tj. šálku s lyžičkou. Preto v čase návštev papagáje radšej zatvárame.)

Agresivita zo vzrušenia

Neoddeliteľnou súčasťou života papagájov je hra - pri nej si vtáky cvičia zručnosti potrebné na prežitie a udržiavajú si svoje telá v kondícii. Hrajúci sa papagáj je šťastný papagáj a nie je divu, že sa majiteľ do šantenia so svojím operencom rád zapája. Sú však situácie, kedy "hravé" správanie prekročí hranicu zábavy a stane sa niečím iným - agresivitou. Niekedy vôbec nemusí ísť o vedomý útok na človeka; papagáj trebárs bez zlých úmyslov skúša silu svojho zobáka a skúma ním predmety vo svojom okolí, ktoré môžu obsahovať aj vaše prsty. Niekedy sa zase papagájova rozradostenosť pri hraní vystupňuje do takej miery, že vták stratí kontrolu nad svojím správaním a v rozjarenosti zaútočí (u nás doma je takéto rozjarené ďobanie na dennom poriadku). K papagájovej rozjarenosti môžu prispieť mnohé impulzy, napríklad šantenie detí v domácnosti, zvonenie telefónu, hlasná hudba atď. Dôležité je sledovať reč tela papagája, pretože tá veľakrát samotnému ďobnutiu predchádza a je možné z nej vyčítať, že papagáj nahromadenú energiu čoskoro na niečom (alebo skôr niekom) vybije.

Spoločenská agresivita

Ak sa stretnú cudzie psy, často na danú dobu utvoria dočasne "svorku" a priateľsky spolu vychádzajú. U papagájov takéto chovanie čakať nemožno. Novo prichádzajúci papagáj je väčšinou privítaný s nedôverou a mnohokrát i s otvorenou agresivitou. Vo voľnej prírode má agresivita v kŕdli väčšinou podobu pošťuchovania, ktoré zriedkakedy vedie k zraneniu. V obmedzených priestoroch našich obydlí sa však z novo zoznamovaných papagájov môžu stať nepriatelia na život a na smrť. Rovnakú spoločenskú agresivitu však môže doma chovaný papagáj uplatňovať aj voči novým členom rodiny, pretože papagáje často nepovažujú ľudí za nič iného ako trochu prerastené papagáje. Veľmi dôležité je každého mladého papagája od začiatku zoznamovať s čo najväčším počtom ľudí; zásadná je aj dostatočná socializácia vtáčieho mláďaťa s inými operencami. Ak sa zanedbajú tieto dva faktory, pomôže potom už len systematický výcvik papagája pozitívnou motiváciou, sprevádzaný veľkou dávkou trpezlivosti a porozumenia.

Agresivita získavaná praxou

Papagáj je inteligentný tvor a čoskoro sa naučí, aké formy správania mu zabezpečia želaný výsledok. Niekedy papagáj pochopí, že dosiahnuť svojho môže aj agresivitou. Klasickým prípadom je zatváranie do klietky. Operenec si užil hodiny zábavy so svojim majiteľom, ale teraz je čas ho zavrieť. Majiteľ vezme papagája na ruku a pomaly sa nakláňa k dvierkam klietky, ale reakciou je papagájovo bolestivé ďobnutie. To majiteľa donúti ruku stiahnuť a zatváranie je pre daný okamih zmarené. Papagájovi dôjde, že ďobaním sa zatvorením do klietky vyhne, a tento zvyk sa v ňom posilní. Na prelomenie agresívneho návyku je opäť potrebný trpezlivý tréning pozitívnou motiváciou.

Agresivita spôsobená frustráciou

Tento druh agresivity sa vyskytuje v situáciách, kedy sa človek pokúša o interakciu s papagájom vo chvíli, keď operenec nemá záujem komunikovať, nechápe zmysel toho, čo po ňom človek vyžaduje, alebo má pocit, že sa od neho žiada príliš veľa (napr. pri vykonávaní clickertrainingu alebo iných výcvikových metódach). Papagáj zmätený naliehaním svojho majiteľa nevidí iné východisko ako ďobnúť. Tu je dôležité prestať na papagája naliehať a dopriať mu oddych .... pokračovať v práci s papagájom cez jeho nevôľu je jedna z najväčších chýb, ktoré sa pri výcviku môžeme dopustiť.

Osobná agresivita

Už sa vám niekedy stalo, že vám bol nejaký človek od pohľadu nesympatický? A že ste túto nesympatiu nedokázali ani po čase prekonať, hoci vám dotyčný nič zlého nespravil? I papagáje dokážu k človeku pojať sympatie alebo antipatie, ktoré sa často nedajú vysvetliť. "Sympatickému" človeku potom dovolia takmer všetko, zatiaľ čo na "nesympatického" útočí. (Pozn.: U nášho samčeka je táto osobná vyberavosť veľmi silná. V žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že je prejavom príslovia "Nemá tvár spozná dobrého človeka", pretože medzi "nesympaťákov" sa radí aj niekoľko našich výborných priateľov. Je to skrátka chémia, ktorá pre nás zostáva záhadou. Jediné, čo možno s určitosťou tvrdiť, je, že medzi "sympaťákmi" prevažujú osoby ženského pohlavia). Niekedy však môže mať osobná agresivita dôvod veľmi zreteľný. Napríklad vtedy, ak zoberieme svojho papagája k veterinárovi, kde sa musí podrobiť nepríjemnému zákroku, a pri tomto zákroku vtáka pridržujeme alebo sa proste zdržiavame nablízku. Zatiaľ priateľsky naladený operenec si nás s týmto utrpením spojí a začne sa k nám správať agresívne. Iste to zažili tí chovatelia, ktorí boli doma nútení starať sa o chorého papagája, ktorému nedokázali "vysvetliť", že spôsobované nepohodlie je pre jeho dobro. Prekonať osobnú agresiu papagája býva veľmi náročné, ale nie nemožné. Veľmi dôležitý je vždy prvý dojem, ktorým na papagája zapôsobíte. Preto je potrebné venovať zoznamovaniu papagája s novými ľuďmi, vecami a miestami veľkú pozornosť.

Poznanie príčin agresívneho správania papagája je len prvým krokom na ceste k vytvoreniu vzájomného harmonického vzťahu. Ďalším krokom je naučiť sa čítať reč papagájovho tela a konečne si osvojiť techniky, ktorými agresivitu zvládať. Ale o tom snáď čoskoro v ďalšom článku.....

 

Zdroj: www.parrotclub.sk